Chcel by som vám porozprávať o svojom krátkom živote. Nie preto, že by som bol známy alebo zažil niečo výnimočné. Jednoducho preto, že môj život bol pre mnohých taký nenápadný, že si dokonca ani nepripustia, že som žil. Ale ja som bol živý a chcem vás o tom všetkých presvedčiť.
Bude tomu už takmer pätnásť rokov. Začal som žiť v krásnom a teplom brušku mojej mamy. Volala sa Anička a pracovala ako predavačka v obchode. Vtedy mala takmer dvadsať a poviem vám, bola krásna. Bol som v jej brušku len zopár dní a ona ešte nevedela, že tam som. Snažil som sa jej to nejako povedať, no nepočúvala. Začalo jej však byť zle a tak išla za lekárom. Keď jej povedal, že bude mať dieťa, rozplakala sa. Myslel som si, že od šťastia. Po návrate domov to oznámila ockovi. Len si povzdychol a povedal: „Dúfam, že si to dáš preč, teraz máme dosť iných starostí. Staviame dom a ja nezarobím už toľko ako keď som robil u súkromníka.“ Nerozumel som, čo to má dať mama preč. Čoskoro som ale pochopil – bol som to ja. Veľmi to bolelo. Cítil som ako mi trhajú ruky, nohy a ako zomieram.
Teraz som v nebi. Je tu všetko krásne, je tu veľa detí a dobre sa tu o nás starajú. Občas myslím na mamu. Prečo ma nechcela? Veď na zemi robia deti také zábavné veci – hrajú sa spolu, slávia narodeniny a neskôr sa zaľúbia. Vyrastú, založia si rodinu a zostarnú. Prečo som ja nedostal právo toto zažiť?
Toto píšem vám, ľudia. Spomeňte si na mňa a na všetky deti, ktoré vraj „nežili“ a pomodlite sa za tých, ktorí si to stále myslia. Neberte nám právo na život – vám ho nikto neodoprel!
-ludka